Fun Fun In The Virtual World

Môžeme ešte stále hovoriť o dichotómii virtuálneho vs. reálneho sveta? Ako veľmi sa schizofrénia podobá tomu, keď sa my sami odovzdávame virtuálnej halucinácii, pri ktorej opúšťame fyzickú realitu? Čo (ne)robíme v “reálnom” živote, keď sme v tom virtuálnom? Ktorá reprezentácia reality je naša budúcnosť?

Radovan Dranga vo svojom výstavom projekte pre (telo)cvičňu Novej Cvernovky pripravil sériu umeleckých výstupov a záznamov, ktoré sa k týmto otázkam stavajú na jednej strane priamo, na tej druhej - ambivalentne. Prečo?
Umenie nových technológií so sebou zakaždým prinieslo veľkú vlnu fascinácie, no i obsahovej vyprázdnenosti. Sám Radovan neprináša explicitne osobný alebo politický kontext (teda okrem ostro kritickej narážky na crypto/NFT), ktorý by sme vedeli ľahko vidieť alebo odčítať. Zameriava sa totiž najmä na viditeľné a neviditeľné hranice. Hranice jednotlivých realít. Ako sú konštruované? Ako sú reprezentované? Ako sú videné? Kým a ako sú performované?

Od obrých - po malé, sú to práve prítomné (vý)tvory - subjekty aj objekty - fyzické aj virtuálne, na ktoré sa môžeme pozerať v týchto rôznych reprezentáciách od 3D renderu na 2D tlači, či 3D tlači po samotnú interaktívnu virtuálnu realitu, alebo videozáznamy, ktoré tieto tvory ukotvujú v čase, hoci sa voči času ako fyzickej veličine úspešne sami vymedzujú.

Ďalšou, no nemenej dôležitou dualitou, je intencia autora vs. percepcia diváka a to hlavne v spojitosti s tým, čo sa deje vo virtuálnom priestore, v ktorom vedome halucinujeme. Filozof Jacques Derrida, ktorý túto “priepasť” skúmal, hovorí o tom, že autor diela nemôže byť považovaný za jediný zdroj určujúci význam. Miesto toho navrhuje “decentralizované JA”. JA tvorené z toľkých fragmentov, koľko subjektov to JA vníma vo virtuálnom priestore priamo i nepriamo v ňom.

To, že sa použitím reprodukcií a digitálnych technológií vytráca originálna aura diela (v tradičnom chápaní výtvarného diela), vieme (Walter Benjamin), ale to ako bude vyzerať budúcnosť na pomedzí realít a akú úlohu bude hrať ľudské JA v nich - nevieme. Práve preto nám autor sprítomňuje videozáznamy, vďaka ktorým môžeme celý proces tvorby tvorov, no i samotného umelca (subjekt, telo), rozložiť na jednotlivé časti v jednotlivých realitách, cez jednotlivé subjekty - druhy JA.

V postdigitálnom svete sa dôraz z materiálnej výroby presúva na produkciu a cirkuláciu znakov naprieč rôznymi reprezentáciami. Kto ovláda znaky, kontroluje význam a informácie. Táto nová ekonómia znakov je arénou, v ktorej sa odohrávajú boje. Boje medzi biznisom a zákazníkom, medzi umelcom a verejnosťou, medzi pohlaviami. (Kenneth G. Hay)

Myslím si, že Radovan to vníma optimisticky. Využíva svoju hravosť a zručnosti na objavovanie a zdôrazňovanie týchto nuáns medzi rôznymi už dnes prítomnými svetmi. A či sa necháme uniesť vlnou fascinácie, alebo budeme ochotní venovať časť našej energie zmieneným otázkam, je už na každom z nás.

Michal Huštaty (kurátor)

Screenshot 2022-06-15 at 17.02.56.png